V rámci marca, mesiaca knihy, predstavujeme dva súťažné príspevky literárnej súťaže - Dúha a dvoch nádejných budúcich autorov detských kníh - Tamarku Tichú a Ivana Derzsiho.
Som rád, že vlastnú izbu mám,
občas chcem byť v nej aj sám,
inokedy sú v nej aj kamoši,
spolu sme zbesnení ako divosi.
Viem zo svojej izby spraviť fitko,
ráno, keď som šéfkuchár, držím v ruke sitko.
Najkrajšie na varení je,
že poteším mamičku,
tá sa pozrie na môj výtvor
a povienejakú srandičku.
Sprchovacia hlavica,
do nej vedie hadica,
moderujem, spievam, tvorím básne,
vaňa je moje javisko vlastné!
Presunieme sa rovno k telke,
je to moje kino veľké,
pukance si robievam,
pod dekou sa zohrievam.
Aj plyšáci mi dotvárajú svet,
tak, akomamy poteší živý kvet.
Smútok a hnev rýchlo zhoja,
s nimi som vždyv bezpečí,
kolotoč snov sa zaraz roztočí.
Kráľovstvo je posteľ moja,
nočné mory sa jej boja.
Môj svet je aj moja mama,
hovorím jej, žeju ľúbim,
dobré známky občas sľúbim.
Domov je môj svet,žiaden iný niet!
I. Derzsi, 4. ročník
Môj svet, môj domov
Skôr ako vám začnem rozprávať môj príbeh, dovoľte, aby som sa vám predstavila. Volám sa Šarlota Balujová, mám 13 rokov a bývam v dome v malej dedinke menom Loponovo. V dome žijem okrem mamy a otca aj so svojím otravným 6 ročným bratom a so svojou sestrou - dvojičkou. Áno, mám dvojičku, volá sa Lea. Narodila sa o 4 minúty a 35 sekúnd skôr ako ja, takže sa stále všetkým vychvaľuje, že je staršia. Dosť mi to lezie na nervy. A nesmiem zabudnúť na našu fenku Mimušku. Samozrejme, okrem mojej rodiny, tu mám aj svojich kamarátov. Môj najobľúbenejší kamarát sa volá Ivan, je tak trochu introvert, ale inak je veľmi múdry a vždy každému rád a ochotne pomôže. Emily je moja najobľúbenejšia kamarátka, ktorá je na rozdiel od Ivana veľká extrovertka, má vždy okolo seba veľa ľudí a všetci radi počúvajú jej bláznivé príbehy. A keby ste počuli ako jej to brble. Musím ešte spomenúť Lukáša, aj keď nebýva v Loponove. Je to chalan z deviny, ktorý sa mi páči a chodí do školy, do ktorej chodím aj ja. Je vysoký, má bledomodré oči, bledohnedé vlasy a hráva basketbal. Všetky baby sú do neho paf. Problém je, že je deviatak a ja ôsmačka, tak predpokladám, že vlastne ani nevie, že existujem.Ale stačilo, poďme sa pustiť do opisu mojej dediny. Naša dedinka Loponovo je veľmi malá, má takmer 700 obyvateľov, ale musím priznať, že je to fakt výhoda. Keďže v Loponove nie je škola, musíme chodiť do školy v meste. Jedným slovom povedané OTRASNÉ, neznášam to tam. Učitelia sú ľudia, čo nám pomáhajú zdolať problémy, ktoré by sme bez nich ani nemali. Moja triedna je ako stará bosorka. Má okolo 70tky a ešte nemá v pláne odísť. Neuveriteľné. No ale pozitívne je to, že máme každý deň len 6 hodín, čo ostatné školy v meste nemajú. No, ale už dosť o škole, poďme sa pozrieť ako žijem v bežnom dni.Musím priznať že vstávam trochu priskoro. Budík mi zvoní už o 6:00, ale je to mimoriadne otravné. Keby som zaspala, tak nestihnem raňajky a autobus na Šarlotu určite nepočká. Ťažké je to aj vtedy, keď mám po vyučovaní ešte ďalšie hodiny v základnej umeleckej škole. Chodím na gitaru, a keď sa trepem na autobus s gitarou verte mi, som ovešaná ako vianočný stromček. V tie dni sa mnohokrát vraciam z mesta domov až večer. Ale nevadí, možno si ma ten Lukáš všimne a venuje mi pekný úsmev. Večer to býva doma tiež zábavné, lebo samozrejme tatino chodí neskoro z roboty a mamina tá nemá na nič čas a my sa musíme starať o toho „prcka“. Pardon, nášho miláčika bračeka. Večer ešte úlohy a potom príde zaslúžený odpočinok. V posteli ešte pošlem zopár SMS-iek babám a zalomím. V lete je to trochu lepšie, býva dlhšie svetlo a my bývame v dome blízko lesa. V okolí nášho domu sa dá ísť na krásne pešie a bicyklové výlety s úžasnými výhľadmi. Zima u nás až taká idylická nie je. Keď je sneh, je to fajn, dá sa lyžovať a sánkovať. Keď sú teploty pár dní pod nulou, môžeme sa korčuľovať na zamrznutých jazerách. V posledných rokoch sa však sánkovať môžeme akurát tak na blate a korčuľovať možno tak v športovej hale. Zimy sú biedne, dlhé a pochmúrne a viac sa teším na leto. A prečo nie na jar, keď je taká krásna, rozkvitnutá a príjemná? To by sa nepáčilo ani vám. Som alergička a verte mi, kýcham pri všetkých rastlinách, ktoré existujú. Nie je to príjemné, ale zvyknete si. Možno sa z toho po čase dostanem.A čo máme nové na ulici? Tak to by ste neverili. Je to ako z románu so šťastným koncom. Lukáš, ten deviatak, sa o mesiac sťahuje do nového domu na našej ulici. Bude bývať len o 3 domy ďalej, takže posledné dva mesiace budeme spolu chodiť autobusom do školy. To je paráda. Síce nebývame v žiadnom veľkom meste, ale naša dedinka je upravená a čistá. Sťahujú sa k nám aj mladí ľudia z mesta. Mne sa tu veľmi páči a som rada, že si rodičia prerobili dom po babičke. No ale to je na dnes všetko. A čo zajtra? Musím ísť rýchlo do postele, lebo zajtra ma zase čaká nový deň. Zbalím si gitaru, nachystám tašku a idem spať, lebo zajtra mám zasa náročný deň. Kto vie, či so mnou pôjde autobusom aj Lukáš...?!
T. Tichá, 6. A
